DB: K obdobiu devätdesiatych rokov sa u nás zvykne vracať ako k prechodu demokracii. Predošlému systému došli sily a masové štrajky a demonštrácie v Československu, podobne ako v Poľsku, Maďarsku a širšom regióne priniesli slobodné voľby, ktoré dali vláde demokratickú legitimitu. Pri moci sa striedali rôzne konzervatívnejšie a liberálnejšie orientované zoskupenia. Pod ich vedením sme naskočili na rútiaci sa vlak kapitalizmu. Ak zatneme zuby, priblíženie sa politickému i ekonomickému štandardu západných spoločností malo byť len otázkou času.

Ostatne ani nebolo na výber. Z každej strany bolo počuť, že pre všetky vlaky je konečná stanica len jedna. Už v prvých okamihoch prelamovania železnej opony bol víťazný naratív formulovaný jednoznačne. Francis Fukuyama v lete 1989 pre vplyvný konzervatívny časopis The National Interest opísal pád komunizmu veľkolepo ako hegeliánsku posthistorickú syntézu protipólov Studenej vojny v “západnú liberálnu demokraciu ako konečnú formu vládnutia.” Západná verzia demokracie ostala bez konkurencie. Fukuyama nástojil: “To, čoho môžeme byť svedkami, nie je len koniec Studenej vojny alebo uplynutie určitého obdobia povojnovej histórie, ale koniec dejín ako takých: čiže konečný bod ideologického vývoja ľudstva a univerzalizácia západnej liberálnej demokracie ako konečnej formy ľudskej vlády. […] K víťazstvu liberalizmu došlo predovšetkým v oblasti ideí a vedomia, kým v skutočnom materiálnom svete je zatiaľ neúplné. […] Existujú ale silné dôvody domnievať sa, že ide o ideál, ktorý bude riadiť hmotný svet dlhodobo.”¹⁾

Z dnešnej perspektívy sa tento pohľad javí ako príliš jednostranný, až zavádzajúci. V knihe Former West, ktorá tento proces prehodnocuje, považujú Mária Hlavajová a Simon Sheikh výraz “prechod k demokracii” za “eufemizmus pre brutálnu vlnu primitívnej akumulácie kapitálu.”²⁾ Tento kapitál bol vytvorený politicky, “radikálnou transformáciou majetkových vzťahov prostredníctvom často kriminálnej privatizácie nástrojov výroby vlastnených štátom alebo spoločenstvom.” Tá bola sprevádzaná “ničením nielen inštitúcií socialistického sociálneho štátu, ale spoločnosti samotnej, ktorú nahradili identitárske spoločenstvá.”³⁾ Vyzdvihovanie nástupu demokracie teda zľahčuje inú závažnú rovinu prechodu, v ktorej šlo primárne o integráciu do neoliberálneho kapitalizmu a podrobenie politickej suverenity záujmom transnárodného biznisu. Vo vlaku tohto režimu bol sociálny štát vrátane školstva, zdravotníctva, sociálneho zabezpečenia a kultúry trhovou perifériou. Z pohľadu rýchlych ziskov a zlatých padákov boli len okrajovo zaujímavé. Prostredie, v ktorom sa mal každý starať o seba, vytváralo živnú pôdu pre bujnenie otvoreného nacionalizmu, šovinizmu a xenofóbie, ktoré v postkomunistických spoločnostiach vyrašili spolu s revolúciami.⁴⁾

Demokracia, ku ktorej prešli stredoeurópske, podobne ako mnohé iné krajiny, má špecifickú podobu, ktorej skutočné pravidlá sme spoznali až neskôr. Podľa Borisa Budena bola demokracia v týchto krajinách prijatá ako ahistorický ideál, v bieločiernej opozícii k totalitarianizmu. Tento ideál legitimizoval nové, demokraticky zvolené, formy útlaku. Buden preto označuje západnú verziu demokracie za koloniálnu, ktorej fungovanie predpokladá prítomnosť neoliberálneho kapitalizmu. Západný triumf v Studenej vojne spôsobil, že táto verzia sa zároveň javí ako večnou, zodpovedajúcej posthistorickej dejinnosti Západu, kým dejinnosť Východu chronicky mešká. Postkomunistické krajiny sú teda ponechané demokratický ideál stále doháňať, no ich podrobenie globálnemu kapitalizmu je úplné.⁵⁾

Postkoloniálna kritika rétoriky prechodu k demokracii bola výraznejšie bola formulovaná až v druhej dekáde nášho storočia.⁶⁾ Upriamuje sa na vedľajšie efekty, externality, tohto procesu, ktoré nemožno vnímať bez jeho geopolitického kontextu. Rozširuje tak zúžený diskurz, ktorý bol pestovaný od 90-tych rokov najmä v programoch ašpirujúcich zmeniť správania nových slobodných občanov podľa pravidiel liberálnej demokracie a slobodného trhu. Octavian Eşanu tento diskurz pomenoval ako vedu o prechode, inými slovami ’prechodológiu’ (transitology), “hegemónny diskurz, ktorý v post-sovietskom priestore zaplnil ideologické vákuum, ktoré kedysi obýval marxizmus-leninizmus.”⁷⁾