Nikdy sme neboli bližšie

LR: častokrát, keď človek sa dostáva do situácie konfliktu, do situácie, kedy musí vynakladať vyššie energetické nastavenie, tak zažíva veci, ktoré nie sú každodenné a tie veci obohacujú jeho existenciu. Jednoducho je to otázka kvality života. Úplne egocentricky, ja zažívam krásu. Ja zažívam veľmi nebezpečné situácie, veľmi intenzívne situácie a zažívam ich štyrikrát do týždňa v čírej forme a môj život ma tým pádom inú hĺbku, iný kvalitatívny rozmer než život mojej sestry, ktorá keď ma príde po mesiaci navštíviť do Brna zo svojej práce vo farmaceutickom výskume, tak keď sa jej opýtam čo nové, ako sa máš tak ona mi začne rozprávať kde aký brunch, koľko stoja letenky na Tenerife, že v Suse?? sú také a také topánky v zľave, a že keď pôjde do Beskýd, tak že vlek ten a ten je lepší než vlek tam a tam, a že inak nič nové. A ja tam sedím a bavím sa s človekom, ktorý mi je extrémne blízky a vzácny a nie som schopná zmôcť sa na slovo. A vtedy egocentricky porovnávam, si poviem ffff… Neviem, či mám plakať niekedy, či sa mám smiať, neviem, či mám byť voči nej zhovievavá, tolerantná. Neviem, či to mám chápať, ale vtedy si uvedomujem, koľko mám. A že to, koľko ja mám, bez toho by som musela svoju riť dostať do Beskýd, len tým, že som celý týždeň strávila na sústredení s piatimi ľuďmi, s ktorými sa poznám desať rokov, ale na inej kvalitatívnej báze, tak si uvedomím, čo mi to dáva, a aké myšlienky mám ráno v hlave. A porovnávam to s myšlienkami človeka, ktorý má potenciál ich mať. Moja sestra je z rovnakého kultúrneho a intelektuálneho prostredia ako ja, ale zvolila svoje priority, ja som zvolila svoje. Ja kráčam inou cestou, ona kráča možno ľahšou, jednoduchšou. Ale viem, čo je to recipročné. Viem, že môj kultúrny kapitál stojí na tom, že som náročná a nežijem v pohodlí. Uvedomelo, lebo si môžem dovoliť luxus voliť diskomfort.

DB: Teraz to znie ako by umenie bola možno jediná cesta z konzumného života…

LR: Nie je, ale je to moja cesta, pre mňa najlepšia. A nechcem tým povedať, že čím viac trpíš, tým viac si umelec a čím viac sa trápiš a smutnieš, tak tým hodnotnejšie umelecké dielo vytvoríš. To tak nefunguje. Častokrát hodnotné veľké veci s veľkým dosahom, impaktom, ak mám použiť byrokratické slovo, sú postavené na ľahkosti gest, na hravosti a na radosti zo zdieľania, a ja to nevylučujem. Nechcem tu propagovať kult martýra v 19. storočí, čím viac trpíme, tým ušľachtilejší tvorcovia sme. To nechcem povedať. Len chcem povedať, že častokrát forma dobrovoľného volenia diskomfortu prináša hĺbku. Prináša hodnotu, ktorá pre mňa je podstatná. Ale najpodstatnejšie na tom je, že ja to nemusím, ja to chcem a môžem. To je tá moja privilegovaná pozícia. Žijem, mám možnosť niečoho sa zrieknuť. Nie som deprimovaná a priori situáciou existenčnou.