This is an old revision of the document!
LR: Situačné živé umenie potrebuje čas a priestor, nič viac. Ergo realita vo všetkých svojich vrstvách… Je rýchle. Dokáže sa najrýchlejším možným spôsobom adaptovať na prichádzajúce podnety. Výtvarné umenie, ktoré používa artefaktovú podobu, potrebuje čas, kým vznikne socha, grafika, videoart, postproces… Potrebuješ technológie a potrebuješ čas. Zatiaľ čo človek v reálnej situácii, v čase a priestore, dokáže reagovať, ak je na to pripravený, v zlomku sekundy. To znamená, že umenie situácie, umenie performancie, je zbesilé, živelné, pudové, je extrémne. Je rozbuškou, je niečím, čo má vysokú rýchlosť a veľký potenciál byť nebezpečné, pretože môže byť aktuálne na bezprostredný impulz, ktorý je práve tu a práve teraz. Nepotrebuje časovú priepasť. Vie sa jej vyhnúť, pretože človek, ak je vybudený, v excitovanom energetickom stave, tak reaguje.
DB: Toto divadlo nedokáže kvôli…
LR: Čoby nedokázalo, dokáže. Divadlo stojí na rovnakej platforme ako performance. Tiež pracuje v živom čase a priestore, ale volí si inú kompozíciu. Volí tvar, ktorý je štruktúrou zafixovaný, je opakovateľný. To je rozdiel medzi divadlom a performance. Divadlo je umenie opakovania. Tam nie je majstrom ten, kto práve vymyslí alebo vrhne sa do extrému neopakovateľného. Tam je majstrom svojho remesla v tom najlepšom zmysle slova ten, kto dokáže pôvodný impulz nielen vynájsť, ale ho aj nanovo, každý večer rekonštruovať najpresnejšie, v precíznej forme. Tam je gro tohto remesla, v repetícii, v reprízach. Zatiaľ čo performance častokrát stojí na tom, že ten extrémny akt je jednorazový, náhly, a jeho čaro spočíva v tom, že je nielen neopakovateľný, ale ani nemá byť opakovateľný. Je to niečo jedinečné. To je hlavný rozdiel.
DB: Nie je to len jedným z prístupov v umení performance, byť neopakovateľní?
LR: Performance, ako ju poznáme zo šesťdesiatych sedemdesiatych rokov, ktoré vychádza z akcionistov, z Fluxu a tak, tak to pracuje s extrémom a fyzikalitou, ktorá často nie je rekonštruovateľná, respektíve keď ju zrekonštruuješ ešte raz, tak sa účinok šoku, na ktorom stojí, oslabí. Čiže prvýkrát zafunguje, keď rozrežeš jahňa, keď si do brucha vyryješ pentagram, alebo keď zješ päť kíl medu. Pretože istým spôsobom je to nový nečakaný kľúč, ktorý zarezonuje v recipientovi. Ale pokiaľ to budeš robiť každý večer, buď je to konceptualizovaná vec, alebo sa na to začneme dívať ako na štruktúru, začneme sa pýtať prečo, a začína sa oslabovať performativita a začína z toho byť teatrálna štruktúra. Nevravím, že tá hodnota ani kvalita je menšia, ale mení sa médium.
MM: U akcií 60. a 70. rokov išlo o avantgardistický model, že byť prvý… byť prvý, ktorý si rozreže penis, alebo prvý, ktorý si naštiepi jabloň do predlaktia a podobne a sa sfotodokumentuje. Urobí sa 8mm film, lebo video v našom kontexte vtedy ešte nebolo. Tá akcia sa pripraví, dokumentácia sa zrealizuje a ten dokument sa ďalej posúva. Ale v 80. rokoch cez možnosť toho festivalového a už aj napríklad aj videoartového, ktoré už v 80 tych rokov boli videožurnály, ktoré napríklad z Maďarska prišli a urobili videožurnál o Štúdiu erté už v 88-mom a je to odložené v Artpool archíve, alebo sa to posielalo potom do Kanady ako undergroundová scéna vo východnej Európe, je samostatná videokazeta, ktorá sa distribuovala v 300-kusovom náklade. Ako časopis bola videokazeta (pozn. DB: Infermental). Keď sa tu objavila festivalová možnosť, tak niekto zrealizoval ten performance viackrát. Nebolo to len na javisku, pretože sa to dialo v celých Nových Zámkoch, v parku, v meste, v samoobsluhách a tak ďalej. Ale áno, hlavný večer, hlavný bod programu bolo, že všetci sedeli už v kine pre 350 divákov a na javisku išiel jeden performance za druhým s 10 minútovými alebo krátkymi 3-minútovými pauzami medzi sebou a potom po nejakých štyroch performance bola polhodinová pauza na reinštalovanie scény. Takže to bolo ako kino, malé javiskové krátke útvary. A aj tam sa zopakovávali performancie.
Takže vznikla konfrontácia medzi akčnými umelcami, ktorí sú výtvarníckeho typu, konceptuálneho premýšľania, s nami. Nás mladých, ktorí mali javiskové prejavy, volali divadelníci, pejoratívne. Slovo performance vnímali ako performing art, nie performance art, a to je vlastne divadlo. Takže hovorili, že jáj, to robia také divadlo. Oni boli tí hoch performeri, že urobili veľký otáznik na plátno s veľkým napätím, koncovkou a proste čakalo sa, že čo bude, a tak ďalej. Takže tam bol generačný odstup, ale potom sa to zlomilo a vlastne už začiatkom 90. rokov už aj oni prichádzajú s tým, a keď sme ich dotiahli v 95-96, aj oni išli na javisko a urobili performance takéhoto zopakovateľného charakteru. Slovné spojenie performance art sa tiež dostávalo do kunsthistorického prostredia. V časopise Profil 3/93 je aj slovníkové heslo Čo je to performance art? Ja som absolvoval jednu búrlivú diskusiu, že ako som si dovolil napísať slovníkové heslo o performance art a do toho integrovať akčné umenie, fluxové eventy, piecy, a tak ďalej, že nie, akčné umenie je samostatné a performance art je divadlo.
LR: Ja som hovorila o východiskových performanciách, tradičných, o ktorých sa bavíme, fluxové dedičstvo šesťdesiate sedemdesiate roky, ktoré sú v podstate vyčerpateľné vo svojich konceptoch. Uvediem príklad. To, že človek spácha seppuku na streche japonskej vládnej budovy, to je neopakovateľný akt. A je to performance, a zároveň je tu politické gesto a je to veľmi extrémne a radikálne gesto, ktoré vypovedá na matérii vlastného tela, nedelegovaným spôsobom. Ten človek jedná nie reprezentatívne, ale prezentne. A jedná raz a navždy a spraví ten statement bez toho, aby aplikoval moc na kohokoľvek iného, než na samého seba voči svetu. Tak to je v podstate to najradikálnejšie…. Teraz hovorím o Michimovi?? a jeho performance. Môžem spomenúť Jana Abera??, ktorý odplával do neznáma na loďke a nevieme, či to bola performance, alebo to nebola performance, alebo je to jeho svedectvo o nejakej eskapistickej teórii, že potrebuje odísť z tohto sveta, nevieme. Jednoducho ten človek prináša jednorázovo, istým spôsobom na vlastnom tele, na vlastnom bytí obetu, aby komunikoval nejaký signál s týmto svetom. Ja som hovorila o tomto type performance, ktoré nie sú už opakovateľné a sú v istom slova zmysle extrémne a pracujú s individualitou a nenesú teatrálnosť v zmysle, že - teraz budem parafrázovať Abramovič - že aký rozdiel medzi divadlom a performance, že v divadle nôž nie je nožom a v performance nôž je nožom. A to je ten rozdiel, o ktorom som ja sa snažila, možno neobratne, nešikovne hovoriť. Jeden z tých rozdielov je práve tá opakovateľnosť, respektíve reprezentatívna funkcia verzus prezentnosť a miesto. A miesto… To, že je niečo v nedivadelnom priestore, ešte z toho performance nerobí..