Vrhnúť sa do extrému neopakovateľného
DB: Prečo performance?
LR: Situačné živé umenie potrebuje čas a priestor, nič viac. Ergo realita vo všetkých svojich vrstvách… Je rýchle. Dokáže sa najrýchlejším možným spôsobom adaptovať na prichádzajúce podnety. Výtvarné umenie, ktoré používa artefaktovú podobu, potrebuje čas, kým vznikne socha, grafika, videoart, postproces… Potrebuješ technológie a potrebuješ čas. Zatiaľ čo človek v reálnej situácii, v čase a priestore, dokáže reagovať, ak je na to pripravený, v zlomku sekundy. To znamená, že umenie situácie, umenie performancie, je zbesilé, živelné, pudové, je extrémne. Je rozbuškou, je niečím, čo má vysokú rýchlosť a veľký potenciál byť nebezpečné, pretože môže byť aktuálne na bezprostredný impulz, ktorý je práve tu a práve teraz. Nepotrebuje časovú priepasť. Vie sa jej vyhnúť, pretože človek, ak je vybudený, v excitovanom energetickom stave, tak reaguje.
DB: Toto divadlo nedokáže kvôli…
LR: Čoby nedokázalo, dokáže. Divadlo stojí na rovnakej platforme ako performance. Tiež pracuje v živom čase a priestore, ale volí si inú kompozíciu. Volí tvar, ktorý je štruktúrou zafixovaný, je opakovateľný. To je rozdiel medzi divadlom a performance. Divadlo je umenie opakovania. Tam nie je majstrom ten, kto práve vymyslí alebo vrhne sa do extrému neopakovateľného. Tam je majstrom svojho remesla v tom najlepšom zmysle slova ten, kto dokáže pôvodný impulz nielen vynájsť, ale ho aj nanovo, každý večer rekonštruovať najpresnejšie, v precíznej forme. Tam je gro tohto remesla, v repetícii, v reprízach. Zatiaľ čo performance častokrát stojí na tom, že ten extrémny akt je jednorazový, náhly, a jeho čaro spočíva v tom, že je nielen neopakovateľný, ale ani nemá byť opakovateľný. Je to niečo jedinečné. To je hlavný rozdiel.
DB: Nie je neopakovateľnosť len voľbou v umení performance?
LR: Performance, ako ju poznáme zo 60. a 70. rokov, ktorá vychádza z akcionistov, Fluxu a tak ďalej, tak pracuje s extrémom a fyzickosťou, ktorá často nie je rekonštruovateľná. Ak ju zrekonštruuješ, účinok šoku, na ktorom je založená, sa oslabí. To znamená, že to funguje, keď prvýkrát rozrežeš jahňa alebo si do brucha vyryješ pentagram, alebo zješ päť kíl medu. Pretože v istom zmysle je to nový nečakaný kľúč, ktorý v recipientovi zarezonuje. Ale pokiaľ to budeš robiť každý večer, buď je to konceptualizovaná vec, alebo sa na to začneme pozerať ako na štruktúru, začneme sa pýtať prečo, a performatívnosť začne slabnúť a začne sa z toho stávať teatrálna štruktúra. Nehovorím, že hodnota alebo kvalita je menšia, ale mení sa médium.
MM: U akcií 60. a 70. rokov šlo o avantgardistický model, byť prvým. Byť prvým, kto si rozreže penis, alebo prvým, kto si do predlaktia naštiepi jabloň a podobne, a sfotodokumentuje sa. Spraví sa 8mm film, pretože video vtedy v našom kontexte ešte nebolo. Akcia sa pripraví, zrealizuje sa dokumentácia a dokument sa posúva ďalej. V 80. rokoch už existovali festivalové, ale aj videoartové možnosti. Napríklad prišli z Maďarska a už v roku 88 urobili videožurnál o Štúdiu erté, samostatnú videokazetu v náklade 300 kusov, ktorá bola prezentovaná napríklad v Kanade ako undergroundová scéna vo východnej Európe, a dnes je odložená v archíve Artpool. Keď sa objavila festivalová možnosť, niekto performance zrealizoval viackrát. Nebolo to len na pódiu, festival sa konal po celých Nových Zámkoch, v parku, v meste, v samoobsluhách a tak ďalej. Ale áno, večer spočíval hlavný bod programu v tom, že všetci už sedeli v kine pre 350 divákov a na javisku šiel jeden performance za druhým s krátkymi prestávkami, a potom po nejakých štyroch performancoch bola polhodinová pauza na reinštalovanie scény. Takže to bolo ako v kine, malé javiskové krátke útvary. Aj tam sa zopakovávali performanci.
Takže vznikla konfrontácia medzi akčnými umelcami, ktorí sú výtvarníckeho typu, konceptuálneho premýšľania, a nami. Nás mladých, ktorí sme mali javiskové prejavy, nazývali divadelníkmi, pejoratívne. Slovo performance vnímali nie ako performance art, ale performing art, a to je vlastne divadlo. Takže hovorili: jáj, to robia také divadlo. Oni boli tí hoch performeri, ktorí urobili na plátne veľký otáznik, s veľkým napätím, koncovkou a proste čakalo sa, čo sa stane, a tak ďalej… Takže tam bola generačná priepasť, ale potom sa to zlomilo, a keď sme ich dotiahli v rokoch 95-96, aj oni išli na javisko a robili performance takéhoto zopakovateľného charakteru. Slovné spojenie performance art sa tiež dostávalo do kunsthistorického prostredia. V časopise Profil 3/93 sa nachádza aj slovníkové heslo Čo je to performance art? Absolvoval som diskusie o tom, ako som si dovolil napísať slovníkové heslo o performance art a zahrnúť do neho akčné umenie, fluxové eventy, piecy atď. Nie, akčné umenie je samostatné a performatívne umenie je divadlo.
LR: Ja som hovorila o východiskových performanciách, o tých tradičných, o ktorých hovoríme, o dedičstve Fluxu zo 60. a 70. rokov, ktoré sú v podstate vyčerpateľné vo svojich konceptoch. Uvediem príklad. To, že človek spácha seppuku na streche japonskej vládnej budovy, to je neopakovateľný akt. A je to performance a zároveň je v tom politické gesto a je to veľmi extrémne a radikálne gesto, ktoré hovorí o matérii vlastného tela, nedelegovaným spôsobom. Osoba jedná nie reprezentatívne, ale prezentne. A jedná raz a navždy a spraví ten statement bez toho, aby uplatnila moc na kohokoľvek iného ako na seba samého voči svetu. Takže to je v podstate najradikálnejšie…. Teraz hovorím o Yukio Mishimovi a jeho performance.
Môžem spomenúť Bas van Adera, ktorý odplával na loďke do neznáma, a nevieme, či to bola performance, alebo nie, alebo je to jeho svedectvo o nejakej eskapistickej teórii, že potrebuje odísť z tohto sveta. Nevieme. Ten človek jednoducho prináša jednorázovo, istým spôsobom na vlastnom tele, na vlastnom bytí obetu, aby tomuto svetu komunikoval nejaký signál. Hovorila som o týchto druhoch performance, ktoré už nie sú opakovateľné a sú v istom zmysle extrémne a pracujú s individualitou. Nenesú v sebe teatrálnosť v tom zmysle, že - teraz budem parafrázovať Marinu Abramović - aký je rozdiel medzi divadlom a performance: v divadle nôž nie je nožom a v performance nôž je nožom. To je rozdiel, o ktorom som sa snažila, možno neobratne hovoriť. Jedným z týchto rozdielov je práve opakovateľnosť, alebo reprezentačná funkcia verzus prezentnosť a miesto.