MM: … to boli javiskové fotografie, kontaktné telo, muž a žena. Čo v tej fotografii potom dávalo nejaké iné významy, ale boli to vzťahy medzi…. tak akože niekoľko… Napríklad jedna hra bola o princípe diktátorstva, dominantný mačistický…. a celé to je abstraktné, nonverbálne pohybové divadlo, kde je práca tiel na javisku, anti-tanec, len pohyb, častokrát sme sa len plazili, pohybovali a vytvárali kompozície tiel s minimom dekorácií. A do toho silná sugestívna hudba, ktorá vytvárala abstraktný tvar. Jedno predstavenie bolo čiste na vzťahoch medzi mužom a ženou, kedy jeden reprezentoval mužský typ, ale dominantného muža, to znamená muž-muž, jeden muž bol zženštilý, potom bola žena, ktorá bola viac mužatka, a jedna ženská žena. Takto diferencované postavy divák odčítal. Celé predstavenie bolo o variáciách týchto vzťahov navzájom. Spolu s nejakými rekvizitami. Takže napríklad pri tomto bola hlavná rekvizita klavír krídlo a okolo toho sa motala tá štvorčlenná skupina, kde napríklad udieraním hlavy o klavír v podaní ženy, ktorá manipuluje mužskou hlavou, a hrá na klávesoch tým, že pohadzuje mužskou hlavou na klaviatúre, mala nejaké významy. Tak by som to popísal.
LR: A áno, musím povedať, že väčšinovo, majoritne sa dá to, čo robím, označiť za réžiu, pretože médiom, ktorým sa ja vyjadrujem, sú piati živí ľudia. To je médium, skrz ktoré ja často artikulujem vlastné intelektuálne emočné procesy. A tuná prichádza hlavný problém a veľký etický rozpor, s ktorým ja sa ráno budím a večer chodím spať, pretože čosi také predpokladá koncept obrovskej moci a moc je veľmi nebezpečná. Réžia je veľmi mocenský nástroj, lebo je to niečo strašne zvrátené, že človek používa inú živú bytosť na to, aby artikuloval… proste externalizuje seba do iných ľudí, do ich situácií, do konfliktov, ktoré vytvára, umelo generuje vzťahy, aby vyjadril tému, ktorá dajme tomu v ňom horí. Je to extrémne diskutabilná situácia a veľmi nefér, keď ju istým spôsobom nevymanévruješ, keď ju nepriznáš, keď ju nekonceptualizuješ. A to, čo robím ja je, že sa snažím čím ďalej tým viac z tejto mocenskej pozície ustupovať a riešim to taktikou….. čím ďalej tým viac ustupujem z pozície režisérky do pozície kurátorky. Kurátorujem realitu, do ktorej týchto ľudí vsádzam a imperatív, ktorý im dávam, teda čo musia, je, že určím mantinely, dajme tomu čas a priestor. To znamená od piatej do deviatej. Tento priestor, ktorý má dvadsať metrov štvorcových, je váš, ale nesiaham im na slobodu jednania a to, čo robia, ako robia a prečo robia, nechávam na nich. Respektíve pokiaľ pracujem na fixovaných divadelných tvaroch, snažím sa držať v rukách len jeden z týchto momentov. Dajme tomu poviem, že čo, ale prečo a ako nechám na performerov. Alebo poviem ako, ale ostatné dve komodity sú na nich. To znamená, istým spôsobom vytýčim rámec a imperatívom je prekvap ma, zaskoč seba, posuň vlastné limity o milimeter ďalej. Takže tá kompetitívnosť, súťaživosť, ja ju neexternalizujem, nehovorím performerom, jednej voči mne, pobav ma, rozosmej ma, ale posuň sa o milimeter voči samému sebe. Ja s performermi nerozprávam vôbec analyticky a vôbec nie dlho. Ak by si bol u nás v skúšobni, alebo v nejakej debate, tak by si zistil, že ja používam slovník, ktorým… áno, pripomína drezúru, ja hovorím dve, tri slová, dva, tri pojmy. To sú len strašne krátke podnety, a čakám na to, ako budú interpretované a nechávam priestor. Ono to potom niekedy vyzerá, že je to oprostené od akejkoľvek ľudskosti a som si toho vedomá, ale mám pocit, že v tom je dôležitý etický a estetický manifest, ľuďom VYTÝČIŠ MANÉVROVACIE POLE, a čakáš, aké manévre urobia, ale na to nesiahaš. Ja nemám právo komukoľvek hovoriť, čo má robiť, ako to má robiť a ešte nebodaj čo si má myslieť alebo cítiť. Hoci réžia tieto nástroje používa. A ľudia, ktorí študujú réžiu, sú trénovaní na to, aby dokázali človeka, s ktorým pracujú, herca, dostať do istých stavov. Ale ja volím uvažovať o ľuďoch, s ktorými pracujem, nie ako o hercoch, nie sú komoditou. Ja týchto ľudí nechcem komodifikovať.