DB: Performativita v širšom zmysle, aj mimoumeleckom. Máte pocit, že z performance sa stala ľudová tvorba v časoch sociálnych médií a prijímania profilovej identity, na Facebookoch, Instagramoch, Twittroch, ktoré sa riadia zákonmi ekonómie pozornosti, ktoré sa potom prelievajú do reality mimo týchto bublinatých sietí. Máte pocit, že performativita zľudovela? Ale zľudovela takým spôsobom, že réžiu má v rukách niekto iný? Kedy “kurátorstvo” majú v rukách spoločnosti, ktoré prevádzkujú tieto siete.
MM: Doniesol som jednu knihu. Mám dva výtlačky, tak si vyberiem, kto dostane jeden a kto dostane druhý. Táto kniha je mapa performance artu, ktorá bola zadefinovaná v roku 2001 človekom, ktorý sa volá Boris Nieslony. Vytvoril archív performancu v Kolíne, potom bol presunutý do Švajčiarska a vrátil sa späť do Nemecka. V tejto brožúrke ako sprievodca veľdiela, ktoré tu je, mapa performancu, vizualizované dáta, a tu je typológia performance artu v týchto bodoch. Nebudem to čítať, je to osemdesiat rôznych typov, tak keď si to prezriete, tak po dvadsiatich rokoch vidíte, že vlastne koľko vecí tam chýba a ako to bolo v roku 2000, keď on to písal. Dokonca niektoré názvy tým, že bol Nemec a uvádzali sa v nemeckom kontexte tak ako som povedal, že Akzionkunst ako nemecký ekvivalent akčného umenia. Tak aj tu vidíte typológiu, že je nevyvážená a niekedy použije aj nemecké slovo s anglickým. A len tak námatkou pozriem: building as performance, to znamená stavanie hocičoho, celebration art, ceremony art, community performance art, culture performance, cyber performance, dance performance, economical and social plots, elektroakustische performance, event, expanded performance, experimental art, feministische performance, Fluxus a podobne. Proste táto typológia ukazuje prácu hlavného archivára performance artu na európskom kontinente. A na záver vám ukážem, ako vyzerá tá mapa. Takže je tu ten kľúčový moment. Samozrejme, ja som cítil, že v roku 2010 som robil taký rozsiahly rozhovor a vlastne som videl už potom ten historický kontext, že poznali sme už všetko, konečne bolo publikované čo sa dialo v 60., 70., 80. rokoch, bola výstava akčného umenia v Národnej galérii a zároveň bola mnou iniciovaná výstava Akčné umenie od roku 1990 do roku 2000, v Nitre a v Tatranskej galérii reprízovaná. Mali sme kunsthistoricky zmapované akčné umenie do roku 2001, z obdobia porevolučných prvých desať rokov publikácia nevznikla, ale vznikla aspoň dizertačná práca. Takže máme to zmapované. A potom bol taký dozvuk. A potom prišiel prelom. V roku 2007 vydal Juhász monografiu 20 rokov existencie Štúdia erté a zdalo sa, že performance vyprcháva. Že odchádza… Nikoho to nezaujímalo a v tom období zase prichádza video performance. Robia sa videoárty a performance pred videom a podobne. Takže tam bol ďalší nástup. A potom roku 2010 už idú nové stratégie a začína tá performatibilita. Ale ešte stále nie je rozbehnutý Facebook a Instagram v takom rozsahu ako teraz. Áno, máš pravdu, že to devalvuje a možno aj ľudovie, a dnes je už všetko performatívne. A teraz idem do žartu, keď sa naučila slovné spojenie performance Adela Banášová a začala ho používať v rannom vysielaní, tak potom už bolo performance všetko na Slovensku. Ráno, v rádio vysielaní na Fun rádiu bolo zrazu čokoľvek fun a zároveň performatívne. Toto bola jedna stratégia. Druhá je tá umelecká, že napríklad Divadelný ústav začína vydávať štyri-päť kníh za sebou v rade od roku 2012, jeden preklad za druhým o performativite v divadle, performatívne umenie, atď. A zároveň performativita vchádza do literatúry. Takže Peter Zajac v doslove Adamčiak 2 Konkrétna poézia už začína pracovať tiež s performativitou v kontexte literatúry, performativita literatúry. Daniel Grúň píše o Adamčiakovi ako o potenciálnom materiáli pre performativitu. A to je rok 2011. A vtedy som si uvedomil, že to je obrovský nástup a bolo to všade. A potom som ja to vypauzoval, pretože som začal robiť iné projekty a vlastne som to nechal už plynúť a už akože už to je. Ak ty povieš, že ľudoveje, tak áno. Ja mám na stole textík, ktorý hovorí, že performance zľudovel, ale nepamätám si presne, lebo niečo tiež…
Keď by si použil slovník že zľudoveje alebo devalvuje, tak ten princíp tu už máme, že on sa implementuje do širšieho toho umeleckého kontextu a to sa potom o desať rokov na to stalo s tým performancom, že zrazu grafik robí bežnú činnosť a on povie, že to je PERFORMATÍVNY AKT. Alebo nechce sa mu robiť školské zadanie, uvarí praženicu a povie, že robím performance. Už to devalvuje do vtipu a všetko označujú za performance. Ale to bolo aj u umelcov zo 60. rokov, že on napríklad vidí niečo zo snehu urobené a je to biele, tak povie, že to je ako Siegl??, citácia alebo privlastní si to, apropriácia, atď. Tiež narába s kultúrnym kontextom a fenoménom toho, že interpretácia, alebo privlastnenie si reality, a tiež to devalvuje… A kto to neovláda, tak nerozumie tomu komentu, že je to privlastnené. Takže máš pravdu, ale nech si toto niekto spracuje o desať rokov a nech sa na to pozrie, ako sa to vyvíjalo. Ja som skončil vo vnímaní, teraz sa mi to už rozpadá.
Gruska: Dalo by sa povedať, že zľudovela fotografia, že zľudovel film. Každý vie natáčať, každý to produkuje. Ale performance, tak ako sa o nej bavíme, to nezľudovelo, to ani náhodou. To je stále okrajová vec, ktorá nijako nezľudovela.
Divák: Performativita..
Divák: Čo taký Hlina?
Gruska: Áno, to je politické gesto, ale to, o čom sa tu bavíme…
MM: Hlina sa rozpráva s Kalmusom, poznajú sa, kamoši sú, a Kalmus mu pochválil, že robí dobre performance. Hlina sám to niekde povedal, že jeho veci sú politické gestá a nie je to umenie, to znamená že je informovaný. Tú stratégiu používa reklamná agentúra, ktorá mu to našepkala alebo mu pomohla, odsúhlasila a podobne. Lebo keď mám meno Hlina, tak prvé čo urobím zo slamy to slovo aj to je proste pomôžte mi v rámci literatúry, že kde by sme to zaradili… Proste k nejakým týmto, akože začiatok 20. storočia, báseň o žiarovke je napísaná v tvare žiarovky. Apolinaire to urobil…
divák: Kaligramy…
ZH: V rámci teórií, ktoré sprevádzajú celé humanitné vedy, tak to začalo od 40. rokov, od lingvistického obratu v humanitných vedách. Potom v 60. rokoch prišiel naratologický, potom prišiel vizuálny obrat. A potom v 90. rokoch prišiel performatívny, kedy zrazu všetky humanitné vedy sa teoreticky venovali performativite.
LR: Ja si myslím, že performativita nezľudovela, že performativita je staršia než ľudstvo, že je to jeho hlavný atribút. Ja teraz vychádzam zo Schechnerovskej tradície, kde si môžeme povedať, čo je performare??, sformovať sa za účelom výkonu, za účelom verejnej afirmácie nejakej akcie. To znamená, že robím akt, či už je to slovný akt alebo fyzický, je to stále akt, ktorý niečo konštituuje verejne a tým pádom čakám afirmáciu svojho okolia. To, že poviem áno pred oltárom je performatívny akt, ktorým verejnosti dávam najavo istú zmenu sociálneho statusu. To, že kričím gól a zdvihnem ruky a spraví to simultánne so mnou 20 ďalších ľudí s modrobielymi šálmi je performatívna akcia, ktorá istým spôsobom oslavuje víťazstvo, metaforu konfliktu. Športy sú performatívne. Vojna je performatívna. Každý konflikt je performatívny, každá afirmácia zmeny statusu, pohreb je performatívny, svadba, kar a tieto veci. Naše rituály sú performatívne, človek sa správa performatívne, lebo dáva najavo svoju pozíciu v rámci spoločnosti. A to spravíš len tým, že to vyartikuluješ telom, činom, slovom, ktoré niečo mení. Z toho vyviera transformačný potenciál umenia. Takže si myslím, že divadlo stojí na performativite; performance art, čo je zúženie tohto pojmu, stojí na performativite, ale aj naše tradície oslavnosť, cyklyčnosť nášho života, ako si ho štruktúrujeme nelineárne, neprogresívne, ale cyklicky… To všetko stojí na niečom, čo je v nás hlboko zakorenené. Performativita nemohla zľudovieť, ona je predchodca toho ľudového, človečenského. Keď som to celé počúvala, tak som si povedala OK. Performa verzus proforma… Momentálne digitálne médiá, to, že spravíš selfie a zdokumentuješ seba samého ešte nemusí byť nevyhnutne performatívny akt, pretože nemusí nič meniť a nemusí dokonca niesť potenciál alebo ambíciu čokoľvek zmeniť. Je to len dokumentácia vlastnej podoby. Pro forma, per se. Akcia do outu istým spôsobom. Akcia, ktorá je autoreferenčná, ale nejedná smerom k spoločnosti, smerom k ďalšej komunite. To je hlavný rozdiel.