MM: Chorvátsko malo v desiatych rokoch 21. storočia vlnu problémov s dlhmi, jednak deložácií, ale aj toho, že ľuďom sa drasticky zväčšili splátky, najmä tým, ktorí mali úvery vo švajčiarskych frankoch, a frank počas globálnej finančnej krízy veľmi posilnil voči kune, takže ľudia sa ocitli v oveľa väčších dlhoch ako pôvodne mali, lebo ich dlhy boli vedené vo frankoch, no platili ich v kunách. Boli vystavení zmenám menových kurzov. Tieto deložácie sú zaujímavé tým, že – cynicky povedané–sa na nich snažili priživiť aj rôzni aktéri. Sú tam dlhoví aktivisti, ktorí boli častokrát obete tých istých veriteľov ako ľudia ktorí boli vysťahovávaní, ale zároveň Željko Glasnović, ktorý sa vo videu objaví, je vyslovene fašista. Neviem, či je ešte stále poslancom chorvátskeho parlamentu, a často dokonca explicitne nadväzuje na chorvátsky fašizmus 2. svetovej vojny, snaží sa relativizovať tie zločiny, atď. V priebehu desiatych rokov dosť obchádzal tieto deložácie a snažil sa apelovať na dlžníkov. Potom je tam aktivistická skupina, ktorá začala ako skupina aktivistov, ktorá sa snažila robiť fyzické blokády deložácií, a potom sa stali politickou stranou, ktorá sa dostala do parlamentu, hlavne na základe tejto agendy.
Pre mňa je to príklad toho, že tento aktivizmus a s ním súvisiace mobilizovanie aj pravicovo-populistických, až krajne pravicových aktérov ilustruje, že ekonomické problémy, vrátane problémov spojených s financiami, úvermi, atď., boli tiež len vytesnené z politiky do tej miery, že ľavicové strany neartikulovali problémy týchto ľudí, príliš sa nesnažili o reformy, ktoré by im pomohli, väčšinou až keď boli k tomu dotlačení. A potom takéto viacmenej marginálne externé subjekty sa snažili to využiť vo svoj prospech. Zároveň s tým, že budeme počuť napríklad skandovanie “právo na domov”, čiže s určitými progresívnymi prvkami. Je to tiež politická fúzia, ktorá je následkom toho vytesnenia.
IR: Stigmatizácia alebo démonizácia ľavice v 90. rokoch pretrvávajúca až do nedávnej minulosti vedie napríklad k tomu, že takáto téma, ako je protest proti bankovej úžere, ktorá by mala byť úplne ľavicová, tak sa jej zmocňujú úplne iné subjekty…
MM: …ktoré zároveň potom hovoria o tom, ako niektorí z nich na určitých stretnutiach podsúvali aj naratívy o tom, ako je toto výsledok svetovej židovskej konšpirácie.. čiže typický fašistický naratív.
Vo videu sa tiež objaví človek vo vojenskom kaki mundure(?), pravdepodobne jeden z mnohých chorvátskych vojnových veteránov. Chorvátsko je krajina, kde je veľmi veľa veteránov, ktorí majú oficiálny status, rozsiahle, nielen sociálne, benefity. Človek, ktorý bol vysťahovaný, je tiež veterán. Mobilizácia okolo dlžníkov išla čiastočne aj cez veteránske kruhy a diskurzy. Toto sú ľudia, ktorí bojovali za naše samostatné Chorvátsko proti srbskému agresorovi, riskovali svoj život a teraz sú vyhadzovaní na ulicu. To bol často omieľaný diskurz okolo toho.
DB: Situácia v Juhoslávii bola veľmi rozdielna voči Slovensku a Čechám, rozmýšľam ako to vztiahnuť k nám sem, kde bol zážitok vojny sprostredkovaný, neprežitý.
MM: Je zvláštne, že ani 90. roky nie sú v Juhoslávii niekedy vnímané úplne negatívne. Napríklad Srbsko nemalo vojnu na svojom území až do roku 1999, keď tam bolo bombardovanie NATO-m. Čiže väčšia časť vojny bola niekde inde, i keď bola samozrejme prítomná v Srbsku cez sankcie, hlboký konomický kolaps, veľké ochudobnenie väčšiny ľudí a samozrejme veľmi autoritársky kriminalizovaný režim. Ale ľudia radi spomínajú práve na to, ako boli ľudia politizovaní a spojení v rastúcom odpore voči režimu, s tým že v roku 2000 režim skončil kombináciou volebnej revolúcie a revolúcie na ulici, s veľkou davovou mobilizáciou. A ľudia dokonca radi spomínajú na bombardovanie (smiech publika), v zmysle, že celé noci sme boli spolu v pivniciach a, napríklad, nikdy neboli lepšie žúrky ako vtedy, každý bol v nejakej psychóze, plný tabletiek, ale vtedy sa naozaj žilo. Stretol som sa s tým viackrát, nie je to len nejaká idiosynkratická reakcia.
… a potom, ten “89-ty” mali v Srbsku v roku 2000. Často sa o tom hovorí ako o odloženej postkomunistickej revolúcii. A potom prišla skutočná depka, keď sa ukázalo, že ani to neviedlo k niečomu výrazne lepšiemu. Aktéri, ktorí sa v Srbsku dostali k moci sa postupne sami delegitimizovali korupciou. To viedlo k tomu, o čom budem hovoriť za chvíľu, že sa v Srbsku vrátili k moci sily, ktoré tam boli už v 90. rokoch. Cez delegitimizáciu o niečo viacej demokratických elít sa dokázali znovu vrátiť k moci bývalé krajne nacionalistické sily, ktoré boli v politike v čase Miloševiča. Takže 90. roky boli veľmi ťažké, ale zároveň plné nádeje, idey, že ok, toto je deviácia, no keď porazíme toto zlo, tak sa môžeme vrátiť na tú správnu koľaj prechodu. Ale to sa tiež nestalo.