Priestorové vyjadrenie
LR: Miesto… To, že sa niečo nachádza v nedivadelnom priestore, z toho ešte nerobí performance… Keď nedisponuješ finančnými prostriedkami, nedisponuješ ani len miestom, kde by si mohol skúšať, trénovať, pracovať. Nedisponuješ pravdepodobne ani sálou, kde môžeš výsledky svojej práce prezentovať. A to bola štartovná situácia. Nemáš nič. Jediné čo máš je človek. Tým pádom začínaš pracovať na človeku a začínaš pracovať v lokalitách, ktoré k dispozícii sú. A to boli väčšinou nedivadelné priestory, urbánne lokácie, industriálne zóny alebo rôzne mestské venues, miesta, ktoré sme si potom vytipovali a začali sme pracovať konceptuálne s priestorom. Ale nepracovali sme systémom site-specific, a teraz vysvetlím, ako to ja interpretujem. Nájdem zaujímavú lokalitu, opustenú postkomunistickú čakáreň a poviem si, mmm, inšpiruje ma to, zaskutočíme??, zašantíme, niečo z toho bude. My sme pracovali opačne… Na začiatku bola téma a k tejto téme sme hľadali vhodné priestorové vyjadrenie, do ktorého keď túto tému vsadíme, tak sa ten komunikátor, ten význam, vyostrí a jasnejšie zjaví.
Ale dramaturgia priestoru bola postavená vždy na téme. To znamená, keď riešim tému hygieny, očisty, začali sme očistou tela, teraz hovoríme o inscenácii Inivea???. Neskôr sme sa dostali k téme čistiek v spoločnosti a v podstate mechanizmov moci, akými politika sa zbavuje neželaného, mechanizmy ostrakizácie menšín, a tak ďalej, až sme prišli k diktátorským režimom, tak vlastne všetky možné paralely priestorové sme si zhmotnili do metafor. Človek potrebuje zvrátiť pozornosť do vlastných radov. Človek hľadá miesto ako tvorca, kde sa exponuje téma vody, očisty a kde sa exponuje dichotómia individuálnej a kolektívnej zodpovednosti. A takéto miesto sme našli v mestskom plaveckom štadióne. Situáciu sme vsadili do hľadiska a nie do javiska. To znamená metafora zvrátiť pozornosť do vlastných radov bola absolútne explicitná. Ale ten výber priestoru nastal až v momente, kedy sme si metafory a témy pomenovali slovne a následne sme rozbehli vzťah hľadisko—javisko. V tom spočíva práca s priestorom. Nejde o to, kde to dáš, ale ako pracuješ s recepčnou plochou, ako pracuješ vyslovene s fyzikálnymi parametrami organizácie: stage a auditórium. Lebo verím a som o tom presvedčená, že to, z akej perspektívy fyzikálne na jav nazeráš, to determinuje, aký kód čítaš. Je rozdiel, či sa ja na teba dívam takto z dvoch metrov a ja mám viac svetla v tvári a ty menej, a je rozdiel ako ťa práve teraz vníma fotograf. Obidvaja čítame iný kód, sémantický kód. A na tomto bola postavená práca D’epogu v priestore. Nie na tom, že nájdem sexy, kúl priestor, ktorý je trendy a zašantím tam nejakú bizarnú pohybovú partitúru.