Občianska spoločnosť
IR: Občianska spoločnosť je jeden z hlavných nástrojov tranzitológie, paradoxu, že zrazu v 1989-tom občianska spoločnosť zmizla zo dňa na deň. Kto vybojoval revolúciu, ak nie občianska spoločnosť, no zrazu sme boli v pozícii že sa ju musíme učiť, že musíme dobiehať západný model.
MM: O tom je celkom táto moja kniha. Fotografiu na obálke som spravil v jednej malej galérii na dedine na okraji Belehradu. Nikdy som sa nedozvedel, či to celé mala byť inštalácia, alebo či diagram na podlahe je pozostatok nejakej inštalácie, no zdalo sa mi to ako dobrá vizuálna metafora o tom o čom hovorím v knihe. O tom ako tu je dominantný diskurz o občianskej spoločnosti, ktorý vznikol v postsocialistickom období. Podľa neho by mala byť občianska spoločnosť nepolitická, nestranícka a mal by to byť demokratický priestor, kde rôzne sociálne skupiny vyjadrujú svoje záujmy, prebieha pozitívna konkurencia myšlienok, samozrejme združovanie do organizácií a tak ďalej. Bolo to definované ako niečo, čo je jasne oddelené od štátu. Jeden z jej atribútov definície občianskej spoločnosti je, že je neštátna, a dokonca nestranícka, nie je súčasťou straníckej politiky.
V tejto knihe som sa snažil ukázať ako v praxi v Srbsku a zrejme nielen v Srbsku ale aj v iných postsocialistických krajinách to tak vôbec nebolo a v skutočnosti tam boli celkom silné väzby medzi týmito jednotlivými sférami. Čiže niečo podobné ako ten diagram na podlahe so stoličkami. Sú tam nejaké dva oddelené bloky, ale predsalen spojené koridorom. A sú tu stoličky ako aktéri, ktorí sa dajú rôznym spôsobom rozmiestniť a možno aj prechádzať medzi týmito dvomi sférami. Presne to v Srbsku bolo veľmi prítomné. Občianska spoločnosť tam boli nevládne organizácie, iniciatívy, sociálne hnutia, ktoré boli všeobecne liberálne, prozápadné, a vzdorovali Miloševičovmu režimu, snažili sa ho poraziť a vrátiť Srbsko na tú želanú trajektóriu prechodu. Tým pádom získala občianska spoločnosť v Srbsku veľmi úzky význam. Častokrát je tento výraz používaný pre veľmi konkrétny výsek občianskej spoločnosti, bez toho, aby si aktéri nevyhnutne uvedomovali, aké je to selektívne.
V knihe popisujem ako po roku 2000, kedy bol porazený Miloševičov režim z veľkej časti vďaka aktivitám práve takejto občianskej spoločnosti, nastala fúzia, kedy ľudia z občianskych organizácií prechádzali do politiky, politici z rôznych dôvodov zakladali svoje nevládne organizácie, niektorí ľudia dokonca viackrát prešli tieto hranice, alebo boli súčasne tam aj inam. Takisto popisujem ako táto konfigurácia umožnila, aby občianska spoločnosť reprodukovala hegemonický diskurz o tranzícii, kedy sa hovorilo hlavne o európskom Srbsku, o modernom Srbsku. To bola rétorika, ale obsah v zmysle verejných politík zostával stále ako neoliberálna transformácia a transnacionalizácia, hlavne vo forme európskej integrácie. Epilóg mojej knihy je o súčasnom režime, ja som robil výskum ešte v roku 2010 a 2011, kedy boli pri moci ešte stále prozápadné prodemokratické sily, ktoré sa dostali po Miloševičovi k moci, ale to bol koniec ich obdobia. Teraz sú tam viac nacionalistickí aktéri, je tam veľmi autoritatívny režim, je to len veľmi slabá fasáda demokracie. Ale naďalej nenastal odklon od niektorých hlavných parametrov prechodu. Oni stále hovoria o tom, že chcú byť súčasťou Európskej únie, aj keď ten proces sa nekonečne naťahuje. Stále hovoria o tom, že chcú mať modernú kompetivívnu trhovú ekonómiu.
Vidím tam určitú paralelu s Orbánovým režimom. Neprišli s nejakým novým hegemonickým naratívom, kedy by boli schopní využiť frustráciu s korupciou a chudobou. To že je tam stále atraktívnosť nacionalistických naratívov. Reprodukujú sa hlavne cez to, že vytvárajú nových vnútorných nepriateľov, a majú pod kontrolou v podstate skoro všetky médiá, ktoré používajú na kampane proti vybraným ľuďom a skupinám. Je to v podstate konštantná kampaň voči nejakému nepriateľovi. V Maďarsku je to celkom podobné. Je tam ale stále implicitná kontinuita s tranzitológiou.
V čom vidím paralelu všeobecne vo východnej Európe, je že sa posilňuje iliberálna reakcia na pôvodný projekt tranzície, ktorá je ale polovičatá, nie je to úplný odklon od rámcov. Častokrát skôr na úrovni explicitnej rétoriky, ale nie na úrovni politicko-ekonomického (nie straníckeho) režimu.
IR: Môžeš byť konkrétnejší, v čom ten konzervatívny-nacionalistický obrat stále vykazuje znaky tranzitológie?
MM: Napríklad v Srbsku ide nie až tak o sociálne-konzervatívne témy ako nacionálne. Stále sa tam udržujú pri živote konflikty v Bosne a Kosove ako niečo, čo súvisí so Srbskom a na čom má Srbsko existenciálny záujem. V posledných rokoch sa to eskalovalo do tej miery, asi to aj registrujete v správach, že v Bosne sa čoraz častejšie hovorí o odštiepení Republiky Srbskej, a v Srbsku sa snažia živiť fantáziu o tom, že by sa Srbsko a Republika Srbská mohli spojiť do novej srbskej federácie. Čiže sa stále udržujú pri živote projekty veľkého Srbska. V posledných rokoch sa k tomu pridala aj Čierna Hora, kde došlo k zmene režimu a k moci sa dostali viac pro-srbské sily. Aj do toho sa Srbsko teraz zamiešalo. Stále sú tam teda nacionálne konflikty a potom personalizované kampane, hlavne proti ľuďom, ktorí boli pri moci v nultých rokoch a ktorí sú stále v médiách vykresľovaní ako najviac skorumpovaní ľudia, ktorí ukradli stovky miliónov eur a ktorí sú zároveň hlavy narkomafií, niektorí sú možno aj pedofili, atď. Sú to dosť extrémne, v podstate až fašizoidné naratívy o týchto ľuďoch. Tým sa režim reprodukuje. Plus s tým, že majú kontrolu v podstate nad všetkými inštitúciami a dokážu zabezpečiť, aby ľudia za nich povinne hlasovali. Prebieha tam pravidelná volebná kampaň, kedy je cieľom čo najviac potvrdiť, že tento režim je absolútne dominantný. Napríklad teraz to vyzerá tak, že v parlamente nie je de facto žiadna opozícia, v podstate skoro všetci, ktorí sú v parlamente, sú súčasťou koalície, a aj tí, ktorí nie sú, ju v podstate podporujú. V posledných voľbách to tak dopadlo. Väčšina opozície ich bojkotovala s argumentom, že sú nedemokratické a že to nemá zmysel, lenže voľby prebehli, boli konštituované inštitúcie a opozícia v nich teraz nemá hlas. Čiže dosť autoritárna situácia.