LR: Inštalačné rozhranie je výsledkom diskusie mňa a Matěja Sýkoru, ktorý je architekt a konceptuálny garant tohto tu. Matěj mal nejaké podnety, ale tým, že on nie je Slovák a istým spôsobom nereflektoval tú skúsenosť bytostne, tak si povedal hej, Luca, príď, dačo porozprávame o tom, aké to bolo, keď si mala iks rôčkov a sedela si v obývačke a dívala sa na Skrúcaného, Nogu a Markoviča, ktorý absolútne odvážne išli proti režimu, v prime time, čo bolo obrovské gesto. Tak sme sa o tom bavili a v súvislosti s tým, čo Iva Rumanová narešeršovala a Dušan nám poskytol tieto podklady, sme riešili vzťah umenia k realite a riešili sme témy a riešili sme to, kde bola politická situácia, a aká bola na ňu bezprostredná reakcia. Riešili sme to, aké je to hnať sa za nejakým snom kapitalistickým a nebyť schopný ho dobehnúť. A aké je to žiť vo svete, ktorý sa tvári, že je demokraticky slobodný a pritom bujnejú tu klany kyselinárov. A to sú motívy, ktoré sme pojednali, tuná v tomto priestore, a ja som s nimi paralelne šila, v hlave, konceptuálne moduly jednaní, ktoré sa k danej téme vzťahujú. Následne performeri dostali podobnú, kurátorskú rešerš od nás, a vyslovene ako ja to nestíham, tu máš materiály, naštuduj si, napozeraj si, príď do tejto galérie, predvčerom, pripravený. My sme nič nepripravovali. Istým spôsobom sme začínali s tým, čo sme vedeli, s tým, čo nám Dušan poskytol ako komentovanú prehliadku. Začali sme interagovať s týmto priestorom, pomenovali sme si tematické uzly a medzi týmito uzlami sme si určili imperatív: musí sa stať všetko, môže sa stať všetko, … a nech sa to deje… Freestyle, ale freestyle, ktorý nepláva na vode, ale je postavený na individuálnej interpretácii dát a faktov.