“V krátkých dějinách postsocialistického Slovenska se prosadily dva vzájemně opoziční diskurzy uplatňující různé verze nacionalismu jako ideologie interpelující homo nationalis. Prví z nich je diskurz liberálně/konzervativně občanský vztahující se ke specifické postsocialistické časovosti, negativně se vztahující ke komunistické minulosti a charakteristický vůli k životu v antikomunistické pravdě. Tento diskurz formuje specifickou verzi občanského nacionalismu – ideologii ohrožení. Jejím nástrojem je hierarchický, vertikální model národní identity jako konceptu členství založeném na odstupňované solidaritě: dobří Slováci jsou ti, kteří odsuzují kolektivismus, komunismus, Mečiara, Fica, zasazují se o rozvoj individualismu, volného trhu, zastupitelské demokracie, uznávají význam kulturního kapitálu bývalých disidentů a tak dále. Špatní Slováci jsou méněcenní, jsou to lidé podléhající populismu, nakaženi komunistickou mentalitou, lidé nevzdělaní, s vulgárním vkusem. Tito lidé jsou nesamostatní, podléhájí davovým psychózám, potřebují vůdce a jsou pasivní.
Druhým diskurzem je diskurz národně kolektivistický Roberta Fica, který interpeluje subjekt do modelu národního členství založeného na horizontální solidaritě Slováků. Špatní Slováci jsou ti, kteří zpochybňují pozitivní reprezentaci národní příslušnosti a národního státu – pravicová média, intelektuálové dekonstrůjící národní nomos, opoziční politici, finanční skupiny. Špatní Slováci nejsou na nižším stupni sociální hierarchie, někdo, koho je nutné dovzdělat nebo počkat na jeho smrt, jsou to členové stejného národa, jeho osud je jim ovšem lhostejný.“
MM: Toto je citát z knihy českej sociálnej antropologičky Petry Burzovej, “Okouzleni pohledem na dav: principy uzavření a meze postsocialistické slovenské identifikace” z roku 2014. Je to jedna z veľmi mála analýz toho, akým spôsobom sa v priebehu obdobia prechodu, aj následkom toho aký bol ten prechod, vyvíjala jej hlavná kategória: slovenská národná identita. Je to dosť aj o slovenskej politike a verejnej sfére. V čom je pre mňa táto analýza vzácna je, že sa snaží o pohľad zboku, namiesto straníckeho pohľadu. Na Slovensku veľká časť aj intelektuálnej produkcie je väčšinou niekde v straníckom spektre.
Tento citát, ale aj celá Burzovej kniha, ukazuje akým spôsobom je tu rozštiepená identita aj politická aréna a tieto dva bloky sa snažia o monopolizáciu toho, čo je správna slovenská identita. Súhlasím s Burzovou v tom, že liberálne-konzervatívne-občiansky blok, ako to ona volá, má kontinuitu, alebo to je tá hegemonická ideológia prechodu k demokracii, na ktorú potom v podstate reaguje kolektivistický blok. Ten sa snaží o mobilizáciu alebo zastúpenie ľudí, ktorí hegemonickým projektom prechodu boli označení ako lúzeri. Snaží sa artikulovať ich nespokojnosť z pozície, že oni sú autentickí Slováci. Čo je tu zároveň zaujímavé je, že do určitej miery Burzová spochybňuje, do akej miery tento kolektivistický blok a jeho naratív je radikálnou alternatívou, lebo poukazuje na to, že aj tento diskurz akceptoval neoliberalizmus ako niečo, čo je nevyhnutné ako politicko-ekonomický režim a snaží sa len o jeho trochu inú artikuláciu vo viacej nacionalistickej a kolektivistickej forme.
Napríklad v Srbsku tiež vidíme súperenie do určitej miery podobných dvoch blokov, s tým že napriek tomu, že neoliberálny základ prechodu zostáva prítomný, aj keď aktuálne je pri moci blok, ktorý sa voči nemu rétoricky vymedzuje. Vidíme tu niečo, čo je popisované literatúrou aj mimo nášho regiónu, ako nejakú flexibilitu neoliberalizmu, ktorý síce veľmi oslabol ako explicitná ideológia má napríklad takýto charakter – etický, inšpirujúci – ale napriek tomu pretrváva ďalej ako faktický režim. V ekonomických alebo sociálnych politikách naďalej zostáva zamknutý.
DB: Zdrojom štiepenia spoločnosti teda bola veľmi odlišná optika na tých druhých…
MM: Občianska alebo liberálne-konzervatívna ideológia mala určitým spôsobom vylučujúci, až elitársky charakter. Ako sme aj pred chvíľou hovorili: úspech je individuálny v novom systéme, a rovnako aj zlyhanie. Ako o tom hovoril ten mladý človek vo videu: tá pani je dnes zúfalá a nespokojná preto, že 40 rokov nič nerobila, len pasívne akceptovala deviantný komunistický režim. Populistická reakcia potom reaguje na to, že je tu určitá časť populácie, ktorej frustrácie neboli artikulovateľné inak než cez populistickú ideológiu. Tým, že triedna kritika bola delegitimizovaná a dominantným bol individualizujúci diskurz, tak toto je alternatíva: tí ľudia, ktorí sú nejakým spôsobom frustrovaní, nie sú lúzeri, ale obete tých druhých. To má primárne reaktívny charakter.
IR: Pretrváva toto elitárstvo liberálnych antikomunistických kruhov do súčasnosti?
MM: V poslednej dobe dokonca je aj čoraz viac tematizované tou druhou stranou. Máme tu komentáre v určitých médiách s titulkami ako “Nebojte sa lúzy”, a potom ľudia, ktorí sú identifikovaní ako lúza, na to reagujú a ďalej to rozpracovávajú. Myslím si, že je to dokonca teraz už aj rozoznané ako súčasť nášho verejného diskurzu. Určitým spôsobom je to aj sebaporážajúca stratégia, nie je užitočné sa takýmto spôsobom pasovať do takejto pozície, ale očividne pre určitých aktérov je to zaužívané, má to tu kontinuitu.
DB: V čom sa tieto dve skupiny navzájom líšia v kontexte modelu kapitalistickej etiky ako záležitosti lifestylu?
MM: Pre mňa je lifestyle výrazom triednej pozície. Chápem to dosť bourdieauovsky, aj keď treba povedať, že Bourdieuova triedna štruktúra už dnes neplatí, to sa celé dosť zmenilo a je to oveľa fluidnejšie. Bez toho, aby som chcel úplne prevziať stereotypy, tak si myslím, že liberálne-konzervatívny blok má sociálnu bázu povedzme v strednej triede, a populistický blok má bázu v niečom, čo je dnešný proletariát, akurát sa tento koncept nepoužíva, väčšinou sa používajú skôr socio-demografické atribúty ako nižšie vzdelaní, starší, s nižšími príjmami, atď. Väčšinou týchto ľudí klasifikujeme cez atribúty z dotazníkových výskumov. Ale myslím si, že je tam iná sociálna báza v každom prípade, nie je to len stereotyp. Neviem či to odpovedá na tvoju otázku.
IR: Dá sa v tejto schéme niekde nájsť prekariát, kultúrny-umelecký, ale nielen?
MM: Určite. Napríklad cez apely na živnostníkov častokrát ide zároveň o apely na prekariát. Je tu vedomie o tom, že títo ľudia sú zraniteľní, bez určitých práv a privilégií a napr. Sme rodina sa týchto ľudí snaží interpelovať. Práve Sme rodina je zaujímavý príklad, pretože spochybňujú aj toto Burzovej rozdelenie, povedal by som, že sú nie úplne jednoznačný prvok, ktorý sa snaží lavírovať medzi týmito dvoma blokmi a kvôli tomu sú aj kritizovaní, blokom, ku ktorému sa aktuálne pridali. Zároveň sa snažia hovoriť k inej sociálnej báze.
IR: Rancière v jednom svojom texte práve napáda projekciu určitých skupín obyvateľstva ako zaostalých, spiatočníckych a takých, ktorých treba dovzdelávať a kultivovať. Označuje to až za rasizmus, biely rasizmus liberálnych elít, ktorí ho legitimizujú tým, že je to jediná možná obranná bariéra pred špinavým rasizmom spiatočníckych, nevzdelaných vrstiev. Termín rasizmus asi používa úmyselne provokatívne. Je to pre teba za hranou, alebo zdá sa ti to legitímne?
MM: Nie som presvedčený, či je užitočné to definovať ako druh rasizmu. Môže ísť jednoducho o triedny boj, prečo je o tom potrebné hovoriť cez kategóriu, ktorá je jednoducho z iného systému nerovností? Triedu a rasu chápem ako dva systémy nerovností, ktoré sa častokrát prelínajú a súvisia spolu v každom prípade, ale nespájal by som ich úplne do tej miery, že by som ich zamenil.
IR: Vytrhávam to z kontextu, ale čítam to ako snahu poukázať na to, že takéto stigmatizácie sú rovnako nebezpečné. Či už na báze sociálnych triednych rozdielov alebo rasových.
MM: Ak sa ešte môžem vrátiť k Rancièrovi, tak biely rasizmus koho? Je to v zmysle rasizmu v bielej komunite?
IR: Čistý, ktorý niekedy reprodukujú aj slovenské liberálne médiá tým, že stigmatizujú určité skupiny obyvateľov ako spiatočníckych, nevzdelaných, nekultivovaných, vrstvy mimo centrum. Používa vyhranené pojmy ako čistý a špinavý rasizmus, ale asi preto, aby poukázal na to, že takáto stigmatizácia je absurdná, alebo rovnako nebezpečná. Ktorá nie je automaticky zhadzovaná zo stola ako no-go zóna.
MM: Neviem, či je to to, čo mal sám Rancière na mysli a čo máš na mysli ty, ale to, čo to mne evokovalo je to, že tým ako progresívna politika v posledných desaťročiach sa čoraz viacej stáva politikou identity, tak napr. chudobná osoba z etnického, nie bieleho pozadia sa môže minimálne odvolať na svoju menšinovú identitu ako dôvod, prečo sú v pozícii, ktorá je znevýhodnená. Vždy majú k dispozícii argument diskriminácie. Kým biely chudobný človek, ako aj oni sami častokrát hovoria–čiže reprodukujem ich vlastný diskurz, nemá tento argument diskriminácie a môže sa potom možno aj objektívne nazdávať, že je určitým spôsobom znevýhodnený. Že nezapadá do súčasných rámcov progresívnej politiky, a veľmi rád to sám hovorí. Potom tu máme paradox, že nikto nie je viac diskriminovaný ako bieli heterosexuálni muži, podľa nich samotných. Možno, že je v tom určité zrnko pravdy, keby sme dodali, že zo sub-?? proletariátu. Tam je asi najľahšie takéhoto človeka označiť ako výsledok svojho individuálneho zlyhania. Nemá žiadne očividné diskriminačné faktory proti sebe vo svojom živote, tak čo iné sa mohlo pokaziť, než on sám. Zlyhal.