DB: Rakúsky historik Philipp Ther v knihe Europe Since 1989: A History opisuje proces, v ktorom neoliberálne riešenia získali prevahu najprv medzi ekonomickými expertami, a neskôr i v širšom politickom poli.1) Počas ekonomických kríz v 80-tych rokoch sa dlhy stredoeurópskych krajín voči západným krajinám vyšplhali do závratných výšin a úroky bránili regiónu v raste. Poliakom, Maďarom a Čechom a neskôr i Slovákom boli neoliberálne tézy predané medzinárodnými finančnými inštitúciami a think tankami Jeffreyho Sachsa či Miltona Friedmana ako jediný spôsob, ktorý im umožní splatiť aspoň časť z týchto dlhov. Vychádzali z tzv. Washingtonského konsenzu z r. 1989 medzi Svetovou bankou, Medzinárodným menovým fondom, americkým Ministerstvom financií a republikánskymi senátormi. Ther tézy sumarizuje ako triádu liberalizácie, deregulácie a privatizácie. V 90-tych rokoch sa o ňu pokúsila každá európska postkomunistická krajina, poväčšine s neočakávanými následkami. Ideologickými referenčnými hodnotami neoliberalizmu boli podľa Thera primát ekonomiky, minimálne vládne zásahy do podnikania (jeden z motívov rozsiahlej privatizácie) a koncept ľudí ako homo oeconomicus. Až neskôr sa ukázalo, že stredná a východná Európa poslúžila ako testovacie laboratórium pre transformačný rámec pôvodne šitý na mieru krajín Latinskej Ameriky. Šlo do veľkej miery o experiment na obyvateľstve, ktoré sa malo stať živým dôkazom toho, že trhový fundamentalizmus zákonite vedie k slobode a prosperite.
Pre jedného zo strojcov neoliberalizmu Miltona Friedmana bol stredoeurópsky región tak dôležitý, že mu v r. 1990 venoval 45-minútovú televíznu reportáž.2)
Na bankete západných lobistov s maďarskými byrokratmi Friedman upokojuje obavy miestnych z rozpredania krajiny jednoduchou formulou:3)
Friedman: Maďarský majetok patrí Maďarom, nemal by byť rozpredaný. Ty si maďarský občan - kto vlastní štátne podniky?
byrokrat: Spoločnosť ako celok.
Friedman: Nie spoločnosť - ľudia! Dajte podniky ľuďom.
Friedman opakuje mantru Margaret Thatcherovej “society does not exist” o ľudoch ako individuáloch, ktorí konajú sebecky aj pri stretnutí s nakloneným okruhom Václava Klausa v Prahe. Liekom má byť minimálny štát:4)
“Politická moc je obmedzená, ale ekonomická moc je bezhraničná. Budete mať jedného milionára, ďalšieho milionára a potom ďalšieho milionára bez toho, aby na tom ktokoľvek stratil. V skutočnosti sa všetci ostatní budú mať lepšie. A zdá sa mi, že ľudia tomu rozumejú. Nemôžem uveriť, že vaši obyčajní ľudia by tomu nerozumeli. Vedia, že zmena je možná zo dňa na deň, akonáhle ľudom prestane vláda dýchať za chrbtom.”
Mozgom ekonomickej transformácie boli výskumné tímy sústredené vo vládnych ekonomických ústavoch. Ich predošlé pokusy o postupné reformy v 80-tych rokoch zlyhali, a s koncom Studenej vojny sa k slovu sa dostali radikálnejšie krídla, ktoré obhajovali rýchle riešenia v súlade s novým “konsenzom” o kapitalizme “bez prívlastkov”. V Poľsku presadila agendu “šokovej terapie” skupina okolo ministra financií z r. 1989-1991 Leszeka Balcerowicza (“Balcerowiczov plán”), v Maďarsku skupina ekonómov, ktorí mali v 80-tych rokoch podhubie vo výskumnom ústave ministerstva financií “Pénzügykutatási Intézet” (“Bokrosov balík”), kým v Čechách sa okruh okolo Václava Klausa sformoval v neformálnej štúdijnej skupine Rity Klímovej a Prognostickom ústave ČSAV.5) Pre porevolučné vlády bez riadiacich skúseností zneli vízie o ekonomickej slobode jednotlivca a samoorganizovanom trhu vábne. Šokovú terapiu obhajovali ako nutné zlo aj predstavitelia poľskej Solidarity a ďalší disidenti, ako aj mnohí postkomunisti (Bokros bol ministrom financií v “ľavicovej” vláde Gyulu Horna). V Poľsku aj Maďarsku pritom boli úsporné opatrenia tak radikálne, že spoločenská depresia donútila rezignovať ministrov financií v oboch krajinách. Idea slobody sa však v porevolučnom období pod ťarchou ekonomických problémov zúžila na ideu ekonomickej slobody, kedy slobodný trh vyrieši to, čo sa centrálne riadenej ekonomike v štátnom komunizme podariť nemohlo a nie je cesty späť. Objavuje sa i názor, že miestni ekonómovia nemali na výber a krajiny by sa vydali touto cestou i bez tlaku západných finančných inštitúcií.6)
Aj s odstupom času zvyknú ekonómovia hodnotiť tieto kroky ako úspešné, pretože síce extrémne vyskočila nezamestnanosť a aj ceny kvôli inflácii, no po približne dvoch rokoch začala ekonomika “znova rásť”. Ther detailne opisuje, ako na opatrenia doplatili tí chudobnejší. Ich beztak nízke platy sa pri stúpajúcich cenách znížili približne na polovicu a ďalej rástli len veľmi pomaly. Odbory boli vnímané ako akýsi prežitok komunizmu a boli často potláčané aj samotnými postkomunistami a socialistami. Celé regióny nesú ťaživé následky dodnes.7) Politické ústupky v mene presadzovania rýchlych reforiem sa ale dotkli širokého spektra spoločnosti nielen vo sfére pracovného práva, ale viacnásobne. Príkladom je situácia, keď v snahe o udržanie si svojho katolíckeho krídla v r. 1989 poľská Solidarita súhlasila so zákazom interrupcií, ktoré pritom boli v krajine legalizované už od 50-tych rokov. Práva žien stále neboli vnímané ako ľudské práva. To mobilizovalo nielen členky Solidarity, ale aj širšiu spoločnosť a vyústilo k organizovaniu protestov, prehodnocovaniu upozaďovania vedúcej roly žien v Solidarite a vôbec nástupu feminizmu v Poľsku.8) Rudimentálna demokracia nedokázala zabrániť redukcii ľudských práv na ekonomickú slobodu a neoliberálna agenda tak dala priechod nielen šovinizmu, ale aj nacionalizmu a xenofóbii. Zoltán Pogátsa píše o vznikajúcom diskurze, ktorý nachádza zdroj dnešného Orbánovho iliberálneho autoritárstva práve v tomto prostredí 90-tych rokov.9)
Triumf kombinácie neoliberálnej ekonómie a liberálnej demokracie, teda trhového liberalizmu, pritom v ranom porevolučnom období nebol úplne samozrejmý. V regióne ožili politické alternatívy “tretej cesty” a “trhového socializmu”, ktoré nadväzovali napríklad na snahy o demokratický socializmus (v opozícii voči jeho stalinskej, autoritárskej verzii) z obdobia Pražskej jari. V r. 1989 a 1990 vzniklo viacero strán a zoskupení, ktoré sa dištancovali jednak od “byrokratického komunizmu” a jednak od kapitalizmu. Chartista Petr Uhl spolu s Egonom Bondym a ďalšími vytvorili skupinu Levá alternativa. Program skupiny z novembra 1989 “Za demokratický a samosprávný socialismus” nadväzoval na Uhlov manifest, ktorý vyšiel začiatkom 80. rokoch v exile ako “Program společenské samosprávy” (v skrátenej verzii ako “Alternativní společenství jako revoluční avantgarda”).10) Levá alternativa bola spočiatku súčasťou Občianskeho fóra, no čoskoro jej frakcie splynuli s rôznymi inými stranami. Bývalý reformný komunista, Dubčekov ekonóm a neskôr vedúci chartista Zdeněk Mlynář, sa po prevrate vrátil zo svojho rakúskeho exilu, kde od 70-tych rokov vytrvalo vypracuvával štúdie aktualizujúce rámce prerušeného “československého pokusu o reformu” Pražskej jari.11) Mlynář v polovici 90-tych rokov kandidoval so silným ekologicko-sociálnym programom v rámci Levého bloku, ktorý ale vo voľbách neuspel. Sám Dubček sa tesne pred svojou smrťou zapojil do Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Známy ľavicový člen Solidarity Karol Modzelewski zase pôsobil v 90-tych rokoch v strane Odborový zväz (Unia Pracy).
Pokusy o socialistickú demokraciu však boli odstavené, a ich odkaz sa začal prehodnocovať až s krízou neoliberálnej doktríny po finančnej kríze r. 2008. Vracajú sa k nim v posledných rokoch nielen novinári a historici,12) ale aj súčasná politická ľavica: v Čechách strana Levice a hnutie Budoucnost, v Maďarsku Párbeszéd (Dialóg), atď.13)